Zahalený až po uši, kráčam zahmleným mestom rannými uličkami, ktorými sa okrem mňa pretĺka niekoľko bezdomovcov, rovnako bez strechy nad hlavou. Nemyslím na ďalší deň, na ďalšie mŕtve mĺkve prázdne tiché plaché odrazy myšlienok v podobe rannej kávy v miestnej kaviarni, kde nikoho nepoznám a nikdy nespoznám. Ani v toto ráno sa slnku nechce driapať na oblohu, vyžehlenú ako vraví múza, plavú ako vravím sám. Sám je moja miera potešenia, ktorá končí ranným zakrákaním prvých vrán, ktoré sa chodia vždy nakŕmiť k rovnakej studni ako moje myšlienky, spoločne sa tam zakrádame Edgarovými snovými príbehmi, zakrádame sa, zakrákame si spoločne. Nezatvárame obločnice, žiadne nemáme, máme len samotu, slnko, ktoré sme nikdy nevideli, lebo obloha sa žehlí nanovo a oblaky sú malé nažehľovačky. Moja duša je ako zaštopkaná ponožka, ktorú som si vyvesil pred svoju prvú radosť, aby som nezabudol, že bosé nohy už vyšli z módy, ani bosý blázon už nebeží týmto mestom, nevidel som ho snáď nikdy, ani neviem, či som si ho náhodou nevymyslel. Nebudem sa hnevať, ak sa ľudia ponoria do obsažných trmácaní sa mojou neistotou a nepochopia, že toto nie je zmysel ani cieľ, iba obyčajná kľukatá cesta, po ktorej sa nikomu nechce kráčať. Hradné zástavy a zamračené babizne, ktoré si odriekajú popri ceste svoje ružence ma nevystrašia tak ako tento sen. Zlý sen, z ktorého niet racionálneho úniku, na začiatku vzniku a zániku je niečo, čo dáva veci do pohybu. Prvý Akvinského hýbateľ je môj Damoklov meč. Pojazdný osud na koliečkach, trpný príčesok, krivý odraz zneistenia a excetrickej sintagmy, ktorá sa na nič neviaže a s ničím nespája. Prvopočiatok tohto vzruchu som našiel v barometri na začiatku vyschutého jazera. Ak neverím, tak preto. Ak nechápem, tak nechápem a nikdy ani nepochopím, kam sa podeli lesk a bieda kurtizán, kam sa podel hoteliér, posledný vrátnik a nádej. Rannou nehou zalejem pomník a hrob, čo leží obďaleč. Natrvalo podídem bližšie a skočím doň. Aby prameň a kameň pri ňom nezanikli a nevyschli ako ja. Ja som mierou svojho odvrhnutia, som mierou svojej beznádeje, mierou svojho zániku.
_____
----
ľahneš si srdcom na ostrie
vyfúkne ti duša
a pochybnosť sa rozostrie
život ťa zas skúša
ten život smiešne pomaly
zastaví sa celý
darmo by sme lámali
mreže, zámky, cely